Na kolienkách vás veľmi prosím, ak je medzi vami človek, ktorý mi dokáže spríjemniť môj život, nie bolesťou, ale radosťou, nech zavolá na tel. číslo 0908 518 102 alebo 0911 233 852. Už teraz sa veľmi teším a vopred ďakujem.

Vzhľadom na to, že nedokážem hovoriť, napíšem vám príbeh o svojom živote. Mám však slzy v očiach a v srdiečku veľkú bolesť. Narodila som sa ako šťastné šteniatko už pred 12 rokmi. Som pôvabná dalmatínka. S rodokmeňom - čo však pre mňa nie je až také podstatné. Podstatné a o čosi bolestivejšie je terajšie obdobie môjho života. Mala som svojho pána, ktorý ma nadovšetko miloval a ja som bola jeho nerozlučnou kamarátkou nielen na dlhé prechádzky, ktoré sme mali obaja tak radi, ale i na nežné maznania. Volal ma srdiečko a často mi hovoril ako ma ľúbi. Bolo to niečo užasné. Pre neho som bola milovanou fenkou a každý nám naše šťastie závidel. Priznám sa, že som sa rada nechávala prekrmovať, čo sa odrazilo i na mojom vzhľade. Ale, tie naše spoločné chvíle mi nikto nezoberie.

Zrazu som však už svojho pána nevidela. Čo sa stalo, kde je? Každý mi hovoril, že zomrel. Nechápala som čo znamená to slovo. Prečo sa ku mne opäť nevráti? A nepovie mi - srdiečko, ľúbim ťa. Dennodenne som ho čakávala pri dverách, že sa vráti a pohladí ma. Darmo som ho hľadala po byte, točila sa okolo jeho postele, nariekala - už sa viac nevrátil. Neprejde deň, aby som na neho nemyslela. V spomínaní ma preruší úder palice po tele. AÚÚÚÚ... Iba tíško zakňučím, snažím sa schovať. Ale jeho manželka ma prenasleduje po byte. Som veľká, keby som sa tak zmestila do myšacej dierky, čo by som za to dala. Prááásk. Tá rana po palici ale bolí... Prečo? Čo sa deje?

Som na obtiaž a každý výlev zlosti schytám. Potrebujem ísť von, vyvenčiť sa. Čakám, v kútiku duše dúfam, že sa objaví môj pán. Ale ten kopanec patril mne a škrtiac na vôdzke chcem aspoň pol minútky na vyvenčenie. Už domov nie je mojím domovom, ale iba neskutočným miestom kde som týraná. Som nepotrebná, iba zavadziam. Nikto ma viac neľúbi a ja sa olizujem po úderoch, po ktorých cítim bolesť nielen na tele, ale i v srdiečku.

Staré bolestivé miesta sa nestihnú vyliečiť a prebolieť a na mojom tele sa objavujú stále nové a nové. Iba občas dostanem čosi pod zub. Schudla som už o 20 kg. Nemám snahu brániť sa úderom palice a kopancom, i keď by som mohla ľahko rozdrviť jej ruku, nespravím to, lebo mám v sebe ešte kúsok hrdosti a tá mi nedovolí znížiť sa na ľudsku tuposť.

Veľmi prosím anjelikov, ktorí v ťažkých chvíľach ku mne prichádzajú, aby ma odniesli k môjmu pánovi, na ktorého neustále myslím. Ani veterinár ma nechce utratiť. Lebo i keď som už v seniorskom veku, som zdravá ako buk. A vie, že ak by ma pani vyhodila, už len kvôli spomienkam na krásne chvíle, by som sa vrátila späť. Nemám kde inde ísť. Ľudia, ktorí nám predtým závideli naše štastie sú zrazu preč a i keď vidia ako trpím a kňučím, obídu ma oblúkom.

P.S: Dostala som sa z pekla, ktoré sa stalo mojím domovom. No potrebujem nový, trvalý domov, kde mi dajú ešte ľudia šancu, aby som im dokázala, že i napriek zlým a trpkým skúsenostiam viem ľúbiť, byť vernou a ochranovať ich v každej chvíli. Chcela by som si ešte pár rokov vychutnať dlhé prechádzky, vôňu lesa a lúk, dotyky, pohladenia, maznania, ktoré som mala tak rada.

A ak už budem mať odísť z tohto sveta, nechcem byť sama. Tak ako ja som mohla byť pri odchode môjho pána, tak chcem, aby ma známa ruka hladila po tele, kde sú teraz jazvy od kopancov a úderov. Chcem byť s láskou odprevadená k pánovi, ktorému by som chcela toho toľko povedať.

Poznámka: Fotky sú už z Rakúska, kde je Arletka v opatere u predsedkyne organizácie Dalmatín v núdzi, pani Annette v Harbergu pri Grazi.

Obrázky [ viac fotiek v galérii... ]