Uzi [ príbehy so srdcom ]

Web: www.psysos.sk
Autor: Diana Lešťáková

Príbeh psíka Uziho, ktorý sa však nového domova nedočkal, 13.6.2006 prišla veľmi smutná správa: "Žiaľ, Uziho zdravotný stav sa náhle a nečakane veľmi zhoršil - prestal jesť, vracal a padal - cez víkend bol utratený. Boli pri ňom ľudia, ktorých poznal a mal rád. Nebol však posledný, ktorý potreboval vašu pomoc, milióny psov a iných zvierat na celom svete denne umierajú len preto, že im nikto nedal šancu na nový domov. Preto, ak ste rozhodnutí vziať si takéto zvieratko, neváhajte a urobte tak ešte dnes.

Narodil som sa údajne 30.10.1994, čiže pomaličky oslávim 12 rokov. No samému sa mi tomu nechce veriť, cítim sa minimálne o dva roky mladší, aj keď nohy mi už neslúžia tak, ako za mlada. Bohužial som nebol jediný, kto si to všimol. Občas som sa unavil skôr ako si bol zvyknutý, pán môj, inokedy sa mi podlomila noha. Rád som cvičil, poslúchal tvoje rozkazy, no ty si chcel rýchleho, vytrvalého psa, nepochopil si, že ja ťa najviac potrebujem práve teraz...

A tak som sa ocitol v karanténnej stanici v Trebišove. tentoraz som to však nechápal ja. Prečo? Vari som nebol dosť dobrý? Neposlúchal som, nebránil som ťa, ako som len najlepšie vedel? Prečo si ma opustil? Bol som smutný a zmätený...

Bolo to deprimujúce miesto, zovšadiaľ sa ozývalo volanie psov s podobným osudom. Niektorí mali šťastie, boli mladí, krásni a tak si ich čoskoro vybrali nové rodinky. No pravidelne sa stávalo, že nejaký z mojich kamarátov "musel byť utratený", pretože tam bol príliš dlho. Takže teraz neviem, či môžem hovoriť skôr o šťastí, či nešťastí, že ma nakoniec nezastihol takýto osud.

Stalo sa to skoro pred rokom. Spolu s mladou sučkou Zoe, ma naložili do auta a odviezli z tohto pochmúrneho miesta preč. Mal som zmiešané pocity, na jednej strane som bol rád, že si ma snáď niekto konečne vybral, no na druhej strane som mal obavy, kam sa zase dostanem...A tak som si ľahol a čakal. Auto zastalo a nás so Zoe vyložili pred nízkou budovou, z ktorej vychádzalo veľa rôznych zaujímavých pachov.

Vošli sme dnu. Toľko rôznych zvierat som v živote nevidel. Teliatka, kone, pár mŕtvych psov....začal som sa naozaj báť. Ocitli sme sa v malej miestnosti a neznámy človek nás strčil do kotcov, ledva som sa mohol otočiť. Začal som štekať, volal som o pomoc, no niko mi neodpovedal. Cítil som sa tak sám.

Na druhý deň ma prišlo pozrieť zopár ľudi. Snažil som sa na seba upozorniť a tak som štekal. Nepochopili to, zľakli sa a odišli. Našťastie sa čoskoro našli aj takí, ktorí sa to so mnou rozhodli vyskúšať. A tak som sa konečne dostal na prechádzku. Bol som šťastím bez seba. Konečne som mohol nosiť kamene, drievka a iné predmety. Zuby mám síce dávno zbrúsené zarovno s ďasnom a tak mi aportík niekedy vypadne, no to ma neodradí. Za paličku, či loptu som ochotný urobiť čokoľvek. Čoskoro to zistili ľudia, ktorí ma chodili venčiť. A tak som mohol chodiť navoľno, poslúchal som na slovo. Škoda len, že oni nerozumeli reči, na akú som bol zvyknutý ja, tak som sa musel naučiť pár povelov hebrejsky:)

Čoskoro som sa dozvedel, prečo som vlastne tu. Mali mi môj bedrový kĺb nahradiť umelým, vraj pre odskúšanie nejakej novej metódy... Nemal som čo stratiť, nohy ma už aj tak neposlúchali, ako by mali. Operácia dopadla celkom dobre, ubehlo pár mesiacov a ja chodím (možno aj lepšie ako predtým) a teším sa zo života. Mohlo to skončiť oveľa horšie...

Mám rád ľudí, ktorí ma chodia venčiť, no ešte radšej by som si našiel pánička, ktorý by mi poskytol domov. Nechcem žiť do konca života v malom koterci. A kedže už ani tu, kde momentálne bývam, nie som potrebný, bojím sa, aby niekto môj život neukončil predčasne. Možno už mám pred sebou len rok, či pár mesiacov, no možno to bude oveľa dlhší čas. A ja by som ho rád strávil s niekým, kto ma bude mať rád a kto možno, tak ako ja, je momentálne tiež opustnený...

Obrázky [ viac fotiek v galérii... ]

Uzi1 Uzi2 Uzi3

© 2006 SickBoy & Anjeliček | Celkom návštev: | Stránky si prezerá:
Free Web Hosting